K aktuálnej téme - Aktívna živnosť a ochrana verejného záujmu ( LEGAL NEWS 2/2016) Tak v odbornej, ako aj v laickej verejnosti v súčasnosti rezonuje téma porušenia ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov a prebiehajú rozsiahle diskusie, či je „aktívne“ živnostenské oprávnenie verejného funkcionára dôvodom na uloženie sankcií, ktoré z označeného zákona vyplývajú.  
Nelegálne zamestnávanie z pohľadu inšpekcie práce ( LEGAL NEWS 1/2016)Problematika nelegálneho zamestnávania a nelegálnej práce je za obdobie posledných dvoch rokov mimoriadne diskutovanou témou, a to najmä z pohľadu štátneho dozoru nad dodržiavaním pracovnoprávnych a mzdových predpisov, ktorý sa realizuje vo forme inšpekcie práce. Jej predmetom je okrem iného aj dozorovanie právnych predpisov, ktoré upravujú zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, čo je praktickým dôsledkom skutočností, že pri stále menej liberálnych pracovnoprávnych predpisoch sa mnohí zamestnávatelia snažia hľadať cesty ako v čo najväčšej možnej miere eliminovať mzdové náklady svojich zamestnancov a zabezpečiť tak svojim obchodným spoločnostiam či podnikom aspoň primeranú úroveň zisku. Niet pochýb o tom, že medzi úlohy štátu v tejto oblasti patrí aj ochrana práce, ochrana zamestnancov, avšak kontrolná činnosť Inšpektorátov práce má a musí mať svoje zákonné limity a obmedzenia a podľa nášho názoru, úlohou štátu je okrem iného pri výkone kontrolnej činnosti pôsobiť predovšetkým preventívne a vytvárať také legislatívne predpoklady, aby k porušeniu ustanovení o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní nedochádzalo, resp. nemuselo dochádzať. Cieľom kontrolnej činnosti štátu naopak nemá byť umelé kreovanie situácií zo strany orgánov štátnej moci, ktorých jediným účelom je uloženie pokuty zamestnávateľovi, bez opory takéhoto postupu v právnych normách, platných a účinných v Slovenskej republike.

K aktuálnej téme - Aktívna živnosť a ochrana verejného záujmu ( LEGAL NEWS 2/2016)

Tak v odbornej, ako aj v laickej verejnosti v súčasnosti rezonuje téma porušenia ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov a prebiehajú rozsiahle diskusie, či je „aktívne“ živnostenské oprávnenie verejného funkcionára dôvodom na uloženie sankcií, ktoré z označeného zákona vyplývajú.

 

Podľa článku 5 ods. 2 Zákona „Verejný funkcionár nesmie byť štatutárnym orgánom alebo členom štatutárneho orgánu, členom riadiaceho, kontrolného alebo dozorného orgánu právnickej osoby, ktorá bola zriadená na výkon podnikateľskej činnosti, okrem valného zhromaždenia a členskej schôdze. Verejný funkcionár nesmie podnikať; to sa nevzťahuje na výkon povolania, ktoré môže vykonávať len fyzická osoba za zákonom ustanovených podmienok.

Otázkou teda je, či (ak má verejný funkcionár aktívne živnostenské oprávnenie, avšak podnikateľskú činnosť v realite nevykonáva), je takýto stav dôvodom pre uloženie peňažnej sankcie Výborom Národnej rady Slovenskej republiky, resp. ako by túto otázku mohol posúdiť Ústavný súd

V tejto časti naše krátkej analýzy sa budeme venovať prípadnému rozhodovaniu Ústavného súdu, ktorý sa zrejme s nastolenou otázkou bude musieť právne vysporiadať.

Pre rozhodovanie Ústavného súdu sú podľa nášho názoru kľúčové jeho vlastné pravidlá a nálezy, ktoré pochádzajú z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR a ktoré majú povahu výkladových pravidiel zákonov, resp. ústavných zákonov.

Vo všeobecnosti platí, že výklad právnych noriem, či už súdmi alebo orgánmi verejnej moci vo všeobecnosti, musí byť ústavne konformný a nemá mať povahu čisto gramatického a dikčného výkladu, t.j. orgán aplikujúci právo sa nesmie pri svojej rozhodovacej činnosti obmedziť výlučne na textové znenie zákona ale musí zákon vykladať a aplikovať tak, aby bol naplnený okrem iného aj princíp spravodlivosti a teda zákonnosti.

A naopak, ak orgán aplikujúci právo tieto výkladové pravidlá nedodrží, hrozí, že jeho rozhodnutie bude mať tzv. arbitrárnu (svojvoľnú) povahu a nebude v súlade s platným právom.

Tieto pravidlá sú záväzné nie len pre sústavu všeobecných súdov, ale aj pre samotný Ústavný súd pri jeho rozhodovacej činnosti.

Uvedené potvrdzuje aj Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. júla 2008, podľa ktoréhoSúd môže, ba dokonca sa musí od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). V takýchto prípadoch sa musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. 

Ak by orgán verejnej moci, ktorý má povinnosť rozhodovať v súlade so zákonom a v jeho medziach aplikoval na konkrétny prípad výlučne iba jazykový výklad zákonných ustanovení, išlo by o mechanický jazykový výklad, ktorý nezohľadňuje účel zákona a ktorý by bol v rozpore s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR.

 V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno teda uprednostniť výklad „ratione legis“ pred doslovným gramatickým výkladom.  

Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť  doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení, keď čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.

Pri aplikácii práva zároveň platí, že neexistuje, generálny „čierno-biely“ prístup, ale každý prípad je potrebné posudzovať individuálne, podľa jeho okolností a podľa skutkového stavu.

V súvislosti s posudzovanou otázkou porušenia ústavného zákona o ochrane verejného záujmu , konkrétne explicitne vysloveného zákazu podnikania (....Verejný funkcionár nesmie podnikať...) vystupujú pri posudzovaní zodpovednosti verejného funkcionára nasledovné otázky:

 

1.   Aký je účel ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov?

 

2.  Ak má funkcionár aktívnu živnosť, je tento fakt porušením alebo ohrozením účelu zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov?

 

3.   Je aktívna živnosť podnikaním v zmysle všeobecne záväzných právnych predpisov?

 

Účel ústavného zákona.

Ako bolo spomenuté vyššie v texte, účel zákona je dôležitou súčasťou aplikácie práva na skutkový stav.

Podľa dôvodovej správy je účelom zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov ochrana verejného záujmu pri výkone funkcií vymedzeného okruhu verejných funkcionárov a zamedzenie rozporu, resp. uprednostňovania osobného záujmu verejného funkcionára pred verejným záujmom.

Verejný záujem na účely tohto zákona je taký záujem, ktorý prináša majetkový prospech alebo iný prospech všetkým občanom alebo mnohým občanom.

Osobný záujem na účely tohto zákona je taký záujem, ktorý prináša majetkový prospech alebo iný prospech verejnému funkcionárovi alebo jemu blízkym osobám.

Rozpor záujmov na účely tohto zákona je skutočnosť, keď verejný funkcionár pri výkone svojej funkcie uprednostní osobný záujem pred verejným záujmom.

Aktívna živnosť bez skutočného výkonu podnikania.

 Ak teda aplikujeme výkladové pravidlá ústavného súdu SR na konkrétny prípad, orgán verejnej moci musí pri posudzovaní posudzovaného prípadu určiť, či je „aktívna živnosť bez fyzického výkonu podnikania svojim charakterom ohrozením verejného záujmu, resp. dochádza v tomto prípade k uprednostňovaniu osobného záujmu pred verejným záujmom.

Ak verejný funkcionár aktívne podniká, t.j. poskytuje služby alebo skutočne vykonáva činnosť v súlade s predmetom podnikania (alebo podniká neoprávnene), je možné povedať, že nemôže svoju funkciu verejného funkcionára(napr. poslanca NR SR) vykonávať  zodpovedne a teda v tomto prípade z rôznych dôvodov(napr. hrozí riziko

korupčného správania) je dôvodné vyhodnotiť aktívne podnikanie ako uprednostňovanie osobného záujmu pred záujmom verejným.

 V prípade samotnej aktívnej živnosti, ku ktorej došlo opomenutím evidenčných, resp. oznamovacích povinností (a ak je bezpečne preukázané, že verejný funkcionár nepodniká) však podľa nášho názoru k naplneniu ohrozenia verejného záujmu nedochádza, pretože nie sú naplnené vecné predpoklady ohrozenia verejného záujmu a pri posudzovaní skutkového stavu nie je v zmysle ústavne akceptovaných výkladových pravidiel možné obmedziť sa len na formálne nesplnenie textu zákona.

Podľa nášho názoru by iný výklad znamenal prílišný formalizmus a obmedzenie sa na čisto jazykový a dikčný výklad zákonných ustanovení, a takéto rozhodnutie by malo povahu arbitrárneho právneho záveru.

 Aktívna živnosť bez výkonu podnikania.

 Túto otázku kladieme v hierarchii aplikácie práva na konkrétny prípad až na tretie miesto a považujeme ju v kontexte posudzovaného prípadu za najmenej významnú.

 Je tomu tak z toho dôvodu, že orgán aplikujúci právo musí najprv vecne, t.j. obsahovo posúdiť pri vyvodzovaní zodpovednosti verejného funkcionára najprv to, či došlo alebo nedošlo k porušeniu, resp. ohrozeniu účelu zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov a až následne sa zaoberať výkladom pojmu podnikanie.(ak vôbec túto otázku posudzovať bude)

 Pojem podnikanie musí byť posudzovaný v kontexte zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov a nie (len) v kontexte Obchodného zákonníka, ktorý pojem podnikanie definuje, pretože predmetom aplikácie práva je v tomto prípade porušenie verejného záujmu a nie skutočnosť, či dochádza alebo nedochádza k podnikaniu podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Preto túto otázku považujeme za podružnú a prípadnú „obranu“ verejného funkcionára nie je možné založiť len na tvrdení, že „aktívna živnosť nie je sama o sebe podnikaním“.

 Záver.

 Z ustanovenia článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

 Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov.

 Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach (pozri napr. I. ÚS 361/2010-34, I. ÚS 255/2010) uviedol, že tomuto základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právu podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zodpovedá uplatňovanie zásady prednosti ústavne konformného výkladu.

 Z tejto zásady vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb.

 Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 96/07).

 Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z ústavy, ako aj z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.

 Nie je preto možné tolerovať orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom pri interpretácii zákonných ustanovení, prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti.

 Orgán aplikujúci právo nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov.

 Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho -ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.

 Napriek existencii rozhodnutia Ústavného súdu, ktorý podobnú otázku v minulosti riešil máme za to, že nemožno bez dokonalej právnej argumentácie vyhlásiť, že tento posudzovaný prípad je porušením ustanovení ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov – a ako právnici sme naozaj zvedaví na argumentáciu Ústavného súdu.

Poznámka:

Vyššie uvedený článok je právnym názorom jeho autora, nie je právnym zadaním klienta, je zverejnený výslovne za účelom publikačnej činnosti a nemá za cieľ propagáciu alebo ochranu práv konkrétnej osoby.