Nelegálne zamestnávanie z pohľadu inšpekcie práce ( LEGAL NEWS 1/2016)

NELEGÁLNE ZAMESTNÁVANIE  

Základnou právnou normou v naznačenej oblasti je zákon o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní, ktorý bol prijatý Národnou radou Slovenskej republiky 9.februára 2005, s účinnosťou od 1.apríla 2005.[1]

V označenom predpise došlo prvý krát k zakotveniu legálnych definícií nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, pričom podľa dôvodovej správy „ pri príprave návrhu zákona sa vychádzalo zo zistení výkonu nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania na území Slovenskej republiky a tiež z právnych úprav niektorých európskych  krajín.“

Základné materiálne definície pojmov ako je nelegálna práca a nelegálne zamestnávanie, resp. ich pozitívne a negatívne vymedzenie považujeme za absolútne rozhodujúce, nakoľko účelom označeného zákona je predovšetkým ochrana podnikateľského a pracovného trhu pred jeho možnou deštrukciou v podobe tzv. „ čiernej práce“, ktorej existencia má nepochybne dopad tak na zamestnancov (strata odvodových výhod, dôchodky, sociálne a zdravotné zabezpečenie), na zamestnávateľov (napr. nemožnosť normatívnej regulácie vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom ) ako aj na štát (úbytok zdrojov na sociálne zabezpečenie, nemožnosť efektívnej ochrany občanov atd.).

V tejto časti sa budeme krátko venovať vývoju právnej úpravy pojmu nelegálneho zamestnávania, kde je adresátom tejto normy zamestnávateľ, ktorému zákon explicitne zakazuje nelegálne zamestnávať [2] (na rozdiel od nelegálnej práce, kde je adresátom fyzická osoba [3])

Podľa pôvodného znenia tohto zákona bolo nelegálne zamestnávanie definované ako „ zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak  využíva závislú prácu:

a) fyzickej osoby a nemá s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu,

b) fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu a nesplnila oznamovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni  podľa osobitného predpisu [4]⁾ alebo

c) cudzinca, ktorý nemá povolenie na prechodný pobyt na účely zamestnania a povolenie na zamestnanie, ak to vyžaduje osobitný predpis a ak medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná neustanovuje inak.“

V zmysle dôvodovej správy bolo cieľom zákona  „ chrániť nielen spoločnosť pred nelegálnou prácou a nelegálnym zamestnávaním, ale aj chrániť fyzické osoby, pre ktoré nelegálna práca prináša sociálnu neistotu.“

Dôvodová správa v jej obsahu pomenúva nelegálnu prácu ako „ sprievodný znak nezamestnanosti“ , ktorý spočíva v tom, že pracovnoprávny vzťah medzi  zamestnávateľom a fyzickou osobou, ktorá vykonáva závislú prácu nie je založený  písomnou pracovnou zmluvou, ani dohodou a u cudzincov, ktorí prichádzajú na naše územie chýba povolenie na prechodný pobyt a povolenie na zamestnanie, čím je výkon takýchto prác  utajený.  Dôvodom tohto utajenia je v zmysle dôvodovej správy snaha fyzickej osoby získať nezdanený príjem bez splnenia odvodových povinností a súčasne snaha zamestnávateľa ušetriť náklady na pracovnú silu spojenú s daňovými a odvodovými povinnosťami zamestnanca.

Pôvodný zákon zároveň vytvoril mechanizmy kontroly nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania a kontrolnú právomoc Inšpektorátov práce vo vzťahu k nelegálnemu zamestnávaniu a nelegálnej práci.

Po uplynutí takmer šiestich rokov odo dňa účinnosti zákona č. 82/2005 Z.z. došlo zákonom č. 223/2011 Z. z. s účinnosťou od 20.7.2011 k jeho novelizácii, ktorá obsahovala pomerne zásadnú zmenu legálnej definície nelegálneho zamestnávania, ktorú možno hodnotiť ako zmiernenie tvrdosti ustanovenia pôvodne platného a účinného ustanovenia § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z. z..

Podľa tohto zmierneného ustanovenia bolo nelegálne zamestnávanie prekvalifikované ako „zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak  využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného predpisu a do začiatku výkonu kontroly nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania nesplnila povinnosť podľa osobitného predpisu (prihlásiť zamestnanca do registra poistencov Sociálnej poisťovne)

Túto významnú zmenu dôvodová správa pomenúva ako „legislatívno-technická úprava“ s tým, že k označenej zmene došlo z dôvodu „reakcie na poznatky z aplikačnej praxe .“

Ak si teda zamestnávateľ nesplnil svoju povinnosť podľa zákona o sociálnom poistení a neprihlásil zamestnanca do registra poistencov včas, prípadnému postihu sa podľa novelizovaného znenia stále mohol vyhnúť tým, že v čase kontroly ( do jej začiatku)  bol už kontrolovaný zamestnanec do registra riadne prihlásený.

Táto zmena v praxi podľa nášho názoru pokrývala predovšetkým situácie, kedy zamestnávateľ neúmyselne neprihlásil zamestnanca do registra sociálneho poistenia včas, avšak toto svoje pochybenie sám napravil a v čase kontroly mu už nehrozil postih za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania, t.j. nebolo jeho cieľom obchádzať predpisy o sociálnom zabezpečení a nebolo jeho cieľom nelegálne zamestnávať.

Nepriamou novelou zákona o nelegálnom zamestnávaní č. 305/2013 Z. z. však došlo opätovne k zmene právnej kvalifikácie nelegálneho zamestnávania a to návratom k pôvodnému zneniu roku z 2005, pričom tento stav sa už nezmenil, t.j. za nelegálne zamestnávanie je v súčasnosti považované  „zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, k využíva závislú prácu

a) fyzickej osoby a nemá s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu

b) fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu  a nesplnila povinnosť podľa osobitného predpisu alebo

c) štátneho príslušníka tretej krajiny a nie sú splnené podmienky na jeho zamestnávanie podľa osobitného predpisu.

POSUDZOVANIE NELEGÁLNEHO ZAMESTNÁVANIA INŠPEKORÁTOM PRÁCE

Napriek skutočnosti, že potieranie nelegálneho zamestnávateľa zo strany štátu považujeme za absolútne legitímny cieľ vzniku právnej normy, ako problematické  považujeme ustanovenie ustanovenie § 2 ods. 2 písm. b) zákona o nelegálnom zamestnávaní, ktorého praktickým obsahom je napríklad nasledovná situácia:

1.       Zamestnávateľ uzatvorí so zamestnancom v súlade so Zákonníkom práce pracovnú zmluvu,

2.       Zamestnávateľ pred vznikom pracovného pomeru a pred dňom nástupu do práce oznámi Sociálnej poisťovni (plne v súlade so zákonom o sociálnom poistení) vznik poistenia u dotknutého zamestnanca vo forme napr.  e-mailu s prihláškou zamestnanca do systému sociálneho poistenia,

3.       Zamestnávateľ nesplní svoju povinnosť a nedodrží zákonom stanovenú lehotu troch dní [5] na odoslanie, resp. potvrdenie registrácie zamestnanca a pošle ho až napríklad na štvrtý deň.

Túto naznačenú situáciu Inšpektoráty práce v rámci kontroly konštantne a  bez ďalšieho vyhodnocujú ako porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania a konštatujú „rozpor s ustanovením § 2 ods. 2 písm.) v nadväznosti na § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnom zamestnávaní“, teda takéhoto zamestnávateľa označia ako subjekt, ktorý „nelegálne zamestnáva“.

(NE)SPRÁVNY VÝKLAD POJMU NELEGÁLNE ZAMESTNÁVANIE A ÚČEL ZÁKONA O NELEGÁLNOM ZAMESTNÁVANÍ.

Podľa nášho názoru je záver Inšpektorátu práce, že v prípade  oneskoreného prihlásenia zamestnanca do systému sociálneho poistenia je naplnená skutková podstata nelegálneho zamestnávania úplne nesprávny, ústavne neudržateľný a právne neobhájiteľný.

Vychádzajúc zo stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR je neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného v článku 1 Ústavy Slovenskej republiky princíp právnej istoty a spravodlivosti (princíp materiálneho právneho štátu), ktorý spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (napr. II. ÚS 10/99, tiež II. ÚS 234/03).

Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV.ÚS 92/09; ÚS 17/1999 Nález z 22. septembra 1999 Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 365; zhodne I.ÚS 44/1999 Nález z 13. októbra 1999 Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 382; I.ÚS 10/98; I.ÚS 54/02 Nález z 13. novembra 2002 Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 2002 – II. polrok, s. 750).

Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba  na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 

Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie  ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. 

 Z citovanej ústavnej úpravy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musia byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov.

Praktickým dôsledkom vyššie uvedených požiadaviek na aplikáciu právnych predpisov je skutočnosť, že obsah zákonnej právnej normy nesmie byť Inšpektorátom práce a ani iným orgánom verejnej moci interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje.

Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu.  

Vo všeobecnosti teda platí, že každý zákon je potrebné vykladať a následne aplikovať na konkrétnu skutkovú situáciu vždy s ohľadom na jeho skutočný účel.

Podľa dôvodovej správy je skutočným účelom prijatia zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní „odhaliť, zakázať a postihnúť také prípady, keď medzi zamestnávateľom a zamestnancom neexistuje pracovnoprávny vzťah založený pracovnou zmluvou alebo dohodou a zamestnávateľ neprihlási zamestnanca do sociálnej poisťovne, aby sa tak vyhol plateniu poistného.“

Cieľom zákona je teda chrániť nielen spoločnosť pred nelegálnou prácou a nelegálnym zamestnávaním, ale aj chrániť fyzické osoby, pre ktoré nelegálna práca prináša sociálnu neistotu.

Pri aplikácia zákonnej normy na konkrétny prípad má Inšpektorát práce povinnosť skúmať nie len to, či v konkrétnom prípade boli naplnené formálne znaky nelegálneho zamestnávania ( teda či skutok zodpovedá formálnej dikcii právnej normy) ale aj to, či súčasne došlo k naplneniu jeho materiálnych znakov, t.j. či je neskoré prihlásenie zamestnanca do Sociálnej poisťovne možno vyhodnotiť ako nelegálne zamestnávanie s ohľadom na samotný účel právnej regulácie – inak je takýto výklad v rozpore s článkom 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.

Už zo samotného účelu právnej regulácie s ohľadom na nami popisovanú skutkovú situáciu je celkom zrejmé, že ak zamestnávateľ prihlási zamestnanca do registra poistencov neskôr  ( a napr. v čase výkonu kontroly je už zamestnanec prihlásený), takéto konanie nie je možné bez ďalšieho označiť ako porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania, pretože po obsahovej stránke sa o nelegálne zamestnávanie nejedná.

Takýto záver Inšpektorátu práce považujeme za vecne nesprávny, ústavne nekonformný a možno ho dokonca označiť za šikanózny výkon práva vo vzťahu k zamestnávateľovi a to práve z dôvodu formalistického výkladu ustanovenia § 2 ods. 2 zákona o nelegálnom zamestnávaní Inšpektorátom práce.

Pre úplnosť uvádzame, že každú skutkovú situáciu je potrebné posudzovať osobitne a Inšpektorát práce je povinný vykonať dokazovanie tak, aby spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti jednoznačne preukázal opodstatnenosť záveru o nelegálnom zamestnávaní.

Samotné konštatovanie Inšpektora práce o „neskorom odoslaní registračného listu“ však samo o sebe NIE JE dôvodom pre konštatovanie o porušení zákazu nelegálneho zamestnávania kontrolovaným subjektom.

PROTOKOL O VÝSLEDKU KONTROLY AKO PREZUMOVANÁ DEFINITÍVA (!)

Kompetencie a právomoci Inšpekcie práce sú dané zákonom [6], pričom  hmotným, zachytiteľným výsledkom kontroly je Protokol o výsledku inšpekcie práce (ďalej v texte aj ako Protokol), ktorého obsahom je popis celého priebehu inšpekcie práce konkrétnym inšpektorom, s uvedením konkrétnych zistení a prijatím opatrení, ktoré sa v prípade existencie proklamovaného porušenia povinností zamestnávateľom demonštruje vo forme nariadenia Inšpektora práce a uloženia (spravidla konkrétnych) povinností zamestnávateľovi. 

Zamestnávateľ má možnosť sa k Protokolu a jeho obsahu vyjadriť, buď ústne, priamo do textu Protokolu alebo spravidla do troch dní odo dňa jeho doručenia Zamestnávateľovi.

Podpisom protokolu, resp. prípadným vyjadrením Zamestnávateľa (poverenej osoby) k nemu považuje Inšpektor práce kontrolu za uzatvorenú.

Podľa ustanovenia § 7 ods. 3 písm. m) zákona o inšpekcii práce „ Inšpektorát oznamuje zistené prípady nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania vrátane zistených skutočností uvedených v protokole o výsledku inšpekcie práce (ďalej len „protokol“) Sociálnej poisťovni, Ústrediu práce, sociálnych vecí a rodiny, príslušnému úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, príslušnému daňovému úradu, a ak ide o štátneho príslušníka krajiny, ktorá nie je členským štátom Európskej únie, iným zmluvným štátom Dohody o Európskom hospodárskom priestore alebo Švajčiarskou konfederáciou alebo o osobu bez štátnej príslušnosti, aj útvaru Policajného zboru.“

Po posúdení zákonom ustanovených náležitostí protokolu a vzhľadom na odkazovacie ustanovenia zákona o inšpekcii práce ¹ považujeme vyššie uvedené ustanovenie za mimoriadne problematické a obsahovo (aplikačne) nesprávne, nakoľko sa hľadiska jeho znenia javí, akoby bol Protokol o výsledku inšpekcie práce ultimatívnym rozhodnutím Inšpektorátu práce, ktoré zmena nie je možná.

Toto znenie podľa nášho názoru zakotvuje v právnom štáte nevídaný jav – a tým je prezumpcia viny zamestnávateľa a absolútna prezumpcia správnosti Protokolu o výsledku kontroly, čo je z nášho pohľadu vzhľadom na povahu „rozhodnutia“ neprimeraný a neodôvodnený zásah do práv zamestnávateľa.

Protokol o výsledku kontroly totiž podľa nášho názoru nie je rozhodnutím v právnom slova zmysle, ktoré by bolo vydané v správnom konaní a obsahovalo by náležitosti, ktoré osobitný zákon ² pre riadne vydané rozhodnutie stanovuje (nie je rozhodnutím vydaným v správnom konaní).

Zákon o inšpekcii práce totiž explicitne stanovuje, na ktoré „procesy“ v rámci výkonu dohľadu sa zákon o správnom konaní vzťahuje, pričom je úplne zrejmé, že predpisy o správnom konaní sa použijú až v rámci ukladania pokút, ktoré časovo nasledujú po ukončení inšpekcie práce a samotný Protokol je len podkladom pre začatie konania o uložení pokuty Inšpektorátom práce.

Právna úprava obsahu protokolu o inšpekcii práce je z tohto pohľadu len zákonom popísaný formálny a procesný postup inšpektora práce pri výkone kontroly, ide teda o rozhodnutie „ sui generis“, ktorého obsahové náležitosti a podmienky vydania sú definované v osobitnom právnom predpise.³

V praxi to znamená, že skutočná možnosť „obhajoby“ zamestnávateľa pri proklamovanom porušení zákazu nelegálneho zamestnávania nastáva až vo fáze začatia správneho konania o uložení pokuty, ktorého výsledkom môže byť napríklad aj zrušenie rozhodnutia v odvolacom konaní z dôvodu jeho nezákonnosti.

Teda ak v rámci správneho konania správny orgán usúdi, že na základe zisteného skutkového stavu nejde o nelegálne zamestnávanie, samotný Protokol o výsledku inšpekcie práce musí byť zrušený alebo nahradený dodatkom ⁴ avšak do tohto času, t.j. do právoplatného rozhodnutia správneho orgánu, vydaného v správnom konaní NIE JE možné s Protokolom o výsledku kontroly nakladať ako s nemenným, právoplatným a vykonateľným rozhodnutím, ktoré by malo, resp. mohlo mať vplyv na vznik zmenu alebo zánik práv a povinností kontrolovaného subjektu, tak ako je tomu v prípade rozhodnutia, vydaného v správnom konaní. ⁵

Vzhľadom na vyššie citované ustanovenie § 7 ods. 3 písm. m) zákona o inšpekcii práce , ktoré ukladá inšpektorátom práce vo vzťahu k nelegálnej práci a nelegálnemu zamestnávaniu oznamovaciu povinnosť, je potom dôvodné vedieť, za akým účelom Inšpektorát oznamuje zistené prípady nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania vrátane zistených skutočností uvedených v protokole o výsledku inšpekcie práce Sociálnej poisťovni, ak môže dôjsť v rámci revízneho konania k jeho zmene, zrušeniu alebo nahradeniu.

Podľa nášho názoru samotný Protokol bez ďalšieho nie je a vzhľadom na svoju právnu povahu ani nemôže byť relevantným podkladom pre štatistické zistenia počtu prípadov nelegálneho zamestnávania – a ak tomu tak je, štatistiky v danom prípade nezohľadňujú skutočnosť a naopak, prispievajú k nepresnému zberu dát a zavádzaniu odbornej a laickej verejnosti.

REGISTER SUBJEKTOV, KTORÍ PORUŠILI ZÁKAZ NELEGÁLNEHO ZAMESTNÁVANIA A DÔSLEDKY PRE ZAMESTNÁVATEĽA.

O tom, že je Protokol o výsledku inšpekcie práce „zneužívaný“ pre rôzne účely svedčí aj zoznam subjektov, ktorí porušili zákaz nelegálneho zamestnávania, kde môže byť zamestnávateľ zaradený na základe informácie od Inšpektorátu práce zrejme  na základe vyššie uvedenej oznamovacej povinnosti.

Podľa našich skúseností z praxe, v registri subjektov, ktorí porušili zákaz nelegálneho zamestnávania sa uvádza zamestnávateľ bezprostredne po ukončení kontroly, kde je jediným existujúcim dokumentom, ktorý slúži ako podklad pre toto zverejnenie Protokol o výsledku inšpekcie práce, ktorý, ako sme uviedli vyššie, nemôže byť považovaný za nemenné rozhodnutie a už vôbec nie za rozhodnutie vo veci samej.

Inak povedané, štát označuje zamestnávateľa verejne ako nelegálneho zamestnávateľa predtým, ako sa vo veci právoplatne rozhodlo a predtým, ako sa (v mnohých prípadoch) vôbec začalo správne konanie o uložení pokuty za zistené nelegálne zamestnávanie.

Takýto postup je z nášho pohľadu popretím základných princípov práva a základných princípov právneho štátu, nakoľko sa týmto zverejnením zásadným spôsobom popiera princíp prezumpcie neviny ⁶ zamestnávateľa, t.j. zamestnávateľ je „odsúdený“ a označený nálepkou „nelegálny zamestnávateľ“ pred rozhodnutím vo veci samej, (!) a to „len“ na základe rozhodnutia inšpektora práce – pričom sa úplne nesprávne a nedôvodne predpokladá, že inšpektor práce má „vždy pravdu“.

Ako úplne absurdné sa javí, že zamestnávateľ o zaradení do tohto zoznamu ani nevie a často sa to dozvedá náhodou, pričom následky tohto zverejnenia môžu byť pre zamestnávateľa likvidačné a podľa nášho názoru – ak je toto zaradenie do registra vykonané na základe samotného protokolu, ide zo strany štátu o neoprávnený zásah do dobrej povesti zamestnávateľa ako právnickej osoby, resp. o neoprávnený zásah do ochrany osobnosti a navyše, takéto zverejnenie môže Zamestnávateľovi spôsobiť majetkovú škodu veľkého rozsahu.

TVRDÉ NÁSLEDKY PORUŠENIA ZÁKAZU O  NELEGÁLNOM ZAMESTNÁVANÍ.

Pre úplnosť považujeme za potrebné uviesť, že následkom porušenia zákazu o nelegálnom zamestnávaní je napríklad neposkytnutie dotácií, neposkytnutie finančných prostriedkov zo zdrojov Európskej únie, strata oprávnenia na činnosť a vylúčenie účasti z verejných obstarávaní, čo môže mať pre zamestnávateľa veľmi zásadné ekonomické dôsledky.

Navyše, ako neprimerane tvrdým následkom sa javí ustanovenie zákona o službách zamestnanosti ⁷, podľa ktorého Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny obligatórne (t.j. bez možnosti úvahy, zohľadnenia miery porušenia povinnosti a miery následkov) zruší povolenie na vykonávanie činnosti agentúry dočasného zamestnávania, ak agentúra dočasného zamestnávania porušila zákaz nelegálneho zamestnávania. 

V praxi teda môže dôjsť k situácii, kedy ak zamestnávateľ poruší svoju povinnosť, ktorá vyplýva zo zákona o sociálnom poistení a prihlási zamestnanca do registra poistencov len o jeden deň neskôr, Inšpektorát práce :

• (nesprávne) kvalifikuje tento skutok ako nelegálne zamestnávanie

• zaradí agentúru dočasného zamestnávania (len na základe protokolu) do registra subjektov, ktorí zákaz nelegálneho zamestnávania porušili

• agentúra dočasného zamestnávania môže stratiť – resp. podľa dikcie citovaného ustanovenia stráca svoje oprávnenie na činnosť.

Vo vzťahu ku kontrolnej činnosti je obligatórne zrušenie oprávnenia agentúre dočasného zamestnávania prílišnou a nedôvodnou tvrdosťou zákona, ktorú je podľa nášho názoru z právneho poriadku potrebné odstrániť, okrem iného preto, pretože nastavuje nerovnoprávne postavenie adresátom právnych noriem.

Agentúra dočasného zamestnávania je totiž vo svojej podstate „len“ zamestnávateľom, na ktorého sa z hľadiska pracovnoprávnych predpisov vzťahujú absolútne rovnaké právne povinnosti, ako na „štandardného“ zamestnávateľa“, t.j. aj agentúra sa pri (nelegálnom) zamestnávaní riadi Zákonníkom práce a samozrejme, vzhľadom na účel zamestnávania osôb aj osobitnými ustanoveniami právnych predpisov. ⁸

V rámci správneho konania a s ohľadom na vyššie popisované skutkové podstaty nelegálneho zamestnávania podľa nášho názoru nie je správne, ak je správny orgán a priori vylúčený z možnosti aplikovať pri svojom rozhodovaní správnu úvahu, t.j. zohľadniť pri rozhodovaní okolnosti, za ktorých agentúra dočasného zamestnávania porušila zákaz nelegálneho zamestnávania, ako aj mieru následkov, ktoré toto porušenie spôsobilo.

Ak tomu tak nie je, pri súčasnej dikcii zákona o službách zamestnanosti sa javí obligatórne zrušenie oprávnenia agentúre ako nespravodlivé rozhodnutie, t.j. rozhodnutie vydané v rozpore s princípom spravodlivosti v rozhodovaní správneho orgánu.

V tejto súvislosti by bolo vhodnejšie legislatívne zakotviť napr. zásadu „trikrát a dosť“, resp. uložiť peňažnú sankciu opakovane a až následne pristúpiť k tak závažnému rozhodnutiu, ako je zrušenie oprávnenia agentúre dočasného zamestnávania, najmä vzhľadom na samotnú činnosť agentúry, cieľ dočasného prideľovania zamestnancov a aktuálny stav dostupnosti zamestnancov na trhu práce.

Podotýkame, že rozsah sankcií, ktoré zamestnávateľovi hrozia môže mať vo všeobecnosti svoje opodstatnenie, avšak akákoľvek sankcia musí zákonite nasledovať až potom, ako je bez akýchkoľvek pochybností a v súlade so zákonom právoplatne rozhodnuté, že zamestnávateľ svoje povinnosti vo vzťahu k nelegálnemu zamestnávateľovi skutočne porušil a podľa nášho názoru sa tak nesmie stať na základe rozhodnutia inšpektora práce a na základe protokolu o výsledku inšpekcie práce.

ÚVAHY DE LEGE FERENDA

Ak dikcia právnej normy umožňuje orgánom dohľadu aplikovať právo a vykladať právne normy príliš formalisticky, v rozpore so základnými výkladovými pravidlami a v rozpore s právnymi predpismi tak, ako sme popísali vyššie, je na mieste zamyslieť sa nad zmenou legislatívy, ktorej znenie bude zohľadňovať skutočný účel a cieľ právnej regulácie, ktorú zákon č. 82/2005 Z. z. o nelegálnom zamestnávaní sleduje.

Na základe našich praktických skúseností s prístupom orgánov dozoru sme presvedčení, že problematika nelegálneho zamestnávania vyžaduje legislatívnu zmenu tak, aby si právo zachovávalo svoju predvídateľnosť a aby došlo k naplneniu princípov legitímneho očakávania adresátov právnych noriem.

Na podporu názorov uvedených v tomto článku uvádzame, že súdy Slovenskej republiky (na úrovni Najvyššieho súdu SR) vo viacerých analogických prípadoch konštatovali nesprávnosť a nezákonnosť rozhodnutia Inšpektorátu práce, ak tento vyhodnotil ako porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania situáciu neskorého prihlásenia zamestnanca do registra poistencov s odôvodnením, že toto konanie nenapĺňa materiálne znaky nelegálneho zamestnávania a že takýto výklad je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.

Podľa nášho názoru je potrebné, aby zákonodarcovia schvaľovali a tvorili právne predpisy tak, aby reflektovali súčasný stav spoločnosti, aktuálny stav trhu práce, aktuálny stav politiky zamestnanosti a hlavne, aby boli právne predpisy aplikované v súlade s právom a Ústavou Slovenskej republiky, v opačnom prípade sa len prehlbuje nedôvera občanov k právu a k štátu samotnému.

ZÁVER

V nadväznosti na obsah tohto príspevku môžeme len odporučiť zamestnávateľom, aby sa v konfrontácii s hrozbou porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania vždy dôsledne pripravili a konzultovali vzniknutú situáciu s osobou, ktorá sa v problematike pracovného práva skutočne vyzná, nakoľko nečinnosť zamestnávateľa, alebo neznalosť právnych predpisov a výkladových pravidiel môže mať veľmi negatívne dopady na samotnú existenciu zamestnávateľa a jeho ďalšiu činnosť.

POZNÁMKA

Text článku je názorom autora a advokátskej kancelárie AKMN s.r.o. a nemá povahu všeobecne aplikovateľného právneho stanoviska. Upozorňujeme, že každá individuálna situácia si vyžaduje jej osobitné právne posúdenie a až na jeho základe je možné zvoliť adekvátny právny postup.