Musíme však konštatovať, že absolútna väčšina „sťažovateľov“ v praxi nemá správne informácie o činnosti Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a z tejto neznalosti potom často pramenia nereálne očakávania a často aj sklamania oznamovateľov.
Zjednodušene sa dá povedať, že sťažovatelia od Úradu očakávajú okrem jednoznačného vyslovenia, že lekár v ich prípade pochybil aj akýsi „rozsudok“, na podklade ktorého sa dočkajú zadosťučinenia alebo náhrady škody v peniazoch.
Toto očakávanie však nemá žiadnu legislatívnu oporu a sťažovatelia sú často veľmi nemilo prekvapení z výsledkov prešetrovania ich prípadu. Musím však priznať, že uvedené sklamania vychádzajú aj z určitej „nekritickosti“ pacientov-sťažovateľov k ich zdravotnému stavu a aj z pochopiteľnej neznalosti diagnostických a terapeutických postupov, ktoré boli použité pri poskytnutí zdravotnej starostlivosti v konkrétnom prípade.
V drvivej väčšine prípadov – a to ani pri zdanlivo „jasných“ kauzách, nie je možné pred podaním podnetu na Úrad ani len odhadnúť, ako toto konanie dopadne, čo si pacienti – sťažovatelia v čase podania podnetu neuvedomujú. Prečo je rozhodnutie Úradu takmer nepredvídateľné, sa dočítate nižšie.
Kompetencie a činnosť Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou po podaní podnetu.
V zmysle ustanovenia § 18 ods. 1 písm. b) zákona č. 581/2004 Z. z. vykonáva Úrad „dohľad nad poskytovaním zdravotnej starostlivosti tým, že dohliada na správne poskytovanie zdravotnej starostlivosti a za podmienok ustanovených týmto zákonom ukladá sankcie, podáva návrhy na uloženie sankcie, ukladá opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov alebo ukladá povinnosť prijať opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov“
Touto definíciou sú právomoci Úradu vo vzťahu k nesprávnemu poskytnutiu zdravotnej starostlivosti prakticky vyčerpané.
Úrad teda skúma – a to výlučne - či bola naplnená základná zákonná definícia správneho poskytnutia zdravotnej starostlivosti, t.j. „či sa vykonali všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy.“
Po podaní podnetu pacientom alebo rodinným príslušníkom Úrad za účelom posúdenia správnosti/nesprávnosti poskytnutej zdravotnej starostlivosti v prvom rade informuje písomne sťažovateľ o začatí svojej činnosti a následne si vyžiada všetku dostupnú zdravotnú dokumentáciu od zdravotníckeho zariadenia, kde bola zdravotná starostlivosť pacientovi poskytnutá.
Následne Úrad, spravidla prostredníctvom vlastných zamestnancov – lekárov, celý prípad posúdi a vydá „rozhodnutie“, ktoré doručuje sťažovateľovi a aj dotknutému zdravotníckemu zariadeniu.
Praktickým výsledkom dohľadu zo strany Úradu je oznámenie o výsledku šetrenia, kde prichádzajú do úvahy v zásade dva možné typy výroku:
- Ak Úrad nezistí žiadne porušenie právnych predpisov, konkrétne ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, v závere prešetrovania skonštatuje, že zdravotná starostlivosť bola poskytnutá správne alebo,
- Ak Úrad zistí žiadne porušenie právnych predpisov, konkrétne ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, v závere prešetrovania skonštatuje, že zdravotná starostlivosť nebola poskytnutá správne, pričom v rozhodnutí pomenuje dôvody, v ktorých nesprávnosť poskytnutej zdravotnej starostlivosti vidí.
Úrad rozhodol, že zdravotná starostlivosť bola poskytnutá správne – čo ďalej?
Pre pacienta – sťažovateľa je dôležité vedieť, že konanie Úradu je diametrálne odlišné a oveľa menej formalizované a prísne, ako je tomu v prípade súdneho, resp. správneho konania alebo vyšetrovania, ktoré prebieha v rámci trestného konania.
Konanie Úradu je totiž konaním sui generis, ktoré sa neriadi ustanoveniami osobitných zákonov – t.j. rozhodnutie Úradu nemá zákonom stanovené náležitosti tak, ako je tomu pri súdnych alebo správnych rozhodnutiach.
Kým v štandardnom konaní, či už v súdnom alebo správnom ( podľa zákona č. 71/1967 o správnom konaní ) zákon ukladá orgánu svoje rozhodnutie vo veci riadne odôvodniť a správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie, konanie pred Úradom takéto náležitosti stanovené nemá.
V súdnych a správnych konaniach sú podkladom pre rozhodnutie najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti, pričom rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán.
Správny orgán je napríklad povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.
Rozhodnutia súdov a správnych orgánov sú prísne formalizované - v odôvodnení rozhodnutia je správny orgán povinný uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
Cieľom zákonom ustanovených náležitostí rozhodnutia je zabezpečenie princípu spravodlivosti, t.j. účastník konania by mal mať istotu, že pri rozhodovaní boli do úvahy všetky potrebné dôkazy a existujúce fakty.
Navyše, účastník konania má možnosť podať proti rozhodnutiu opravný prostriedok a spochybniť rozhodnutie správneho orgánu na súde samostatnou žalobou.
Absolútny rozdiel oproti vyššie uvedeným konania oproti konaniu o preskúmanie správnosti poskytnutia zdravotnej starostlivosti spočíva v tom, že sťažovateľ – pacient alebo rodinný príslušník takéto práva nemá, zákon mu ich totiž nepriznáva a to aj napriek tomu, že Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou je z pohľadu podstaty správnym orgánom.
Úrad teda nemá teda zákonom stanovenú povinnosť svoje rozhodnutie náležite odôvodniť, nemusí uvádzať akými úvahami bol pri rozhodovaní vedený, neskúma bližšie skutkový stav, nemá povinnosť vyrovnať sa s dôkazmi v ich vzájomných súvislostiach a hlavne – sťažovateľ sa proti rozhodnutiu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorý rozhodol o tom, že zdravotná starostlivosť bola poskytnutá správne alebo nesprávne, nemôže žiadnym spôsobom ďalej brániť, keďže zákon sťažovateľovi takéto právo nepriznáva.
Z nášho pohľadu teda nie je „rozhodnutie“ Úradu právnym rozhodnutím v pravom slova zmysle, čo považujeme za veľmi vážny legislatívny nedostatok, pretože sa ním bez ďalšieho zakladá prezumpcia správnosti rozhodnutia Úradu, a to bez ohľadu na to, aké má toto rozhodnutie obsahovú kvalitu.
Inak povedané, ak má pacient pocit, že mu zdravotná starostlivosť nebola poskytnutá správne a Úrad rozhodne o opaku, pacient – sťažovateľ túto situáciu spravidla vyhodnotí tak, že „prehral“ a ďalej sa už nevie brániť, keďže zo zákona je rozhodnutie Úradu považované za správne a je nepreskúmateľné súdom alebo iným orgánom.
Je potrebné zdôrazniť, že z pohľadu pacienta negatívne rozhodnutie Úradu neznamená a nemôže bez ďalšieho znamenať, že zdravotná starostlivosť bola poskytnutá správne a sťažovateľ sa mýlil.
Rozhodnutie Úradu je totiž vzhľadom na jeho charakter len indikatívnym posúdením správnosti postupu zdravotníckeho zariadenia a je potrebné ho z pohľadu advokáta posudzovať pre každý prípad osobitne. Samozrejme - nie je možné vylúčiť, že Úrad rozhodol medicínsky správne, avšak aj toto konštatovanie vyžaduje uskutočnenie ďalších úkonov v spolupráci s advokátom.
Pre sťažovateľov je dôležité vedieť, že z pohľadu toho, čo chcú spravidla dosiahnuť ( okrem „potrestania vinníka“) – t.j. náhradu škody alebo nemajetkovú ujmu - je rozhodnutie Úradu o tom, že zdravotná starostlivosť bola poskytnutá správne z právneho pohľadu absolútne bez významu.
Vzhľadom na absenciu hmotnoprávnych podmienok rozhodnutia Úrad často posudzuje postup zdravotníckeho zariadenia len s ohľadom na zvolenú metódu diagnostického alebo liečebného postupu a z tohto pohľadu môže posúdiť postup zdravotníckeho zariadenia za správny, a to aj napriek závažným zdravotným komplikáciám u pacienta, ktoré sú spravidla dôvodom na podanie podnetu.
Konštatovanie Úradu o správnosti postupu nevyhnutne neznamená, že u pacienta – sťažovateľa nevznikla škoda na zdraví a zdravotnícke zariadenie nepochybilo.
Záver UDZS z právnej stránky takisto nemôže sám o sebe interpretovaný ako zánik opodstatnenosti nárokov sťažovateľa - pacienta, napr. na náhradu škody. Tu je však potrebné voliť iné metódy právneho postupu.
Ak bola zdravotná starostlivosť podľa Úradu poskytnutá nesprávne.
Procesný postup Úradu je úplne iný v prípade, ak je výsledkom prešetrenia a dohľadu konštatovanie Úradu, že zdravotná starostlivosť bola poskytnutá nesprávne, t.j. ak Úrad vysloví, že zdravotnícke zariadenie alebo konkrétny lekár pochybil pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti.
Sťažovatelia – pacienti toto rozhodnutie často vnímajú ako „šek“ alebo ako „definitívnu výhru“ a domnievajú sa, že takéto rozhodnutie už nemôže byť zmenené.
Aj tieto prípady však treba vnímať prísne individuálne, keďže Úrad môže napríklad skonštatovať v rámci nesprávnosti len neúplné vedenie zdravotnej dokumentácie, čo je síce vyhodnotené ako nesprávne poskytnutie zdravotnej starostlivosti, avšak pre pacienta – sťažovateľa nemá toto konštatovanie s poukazom na možné uplatnenie nároku na náhradu škody žiaden právny význam.
Až v prípade ak Úrad skonštatuje, že zdravotná starostlivosť nebola poskytnutá správne, nastupuje v zásade ďalšia časť konania – správne konanie, v rámci ktorého Úrad už formalizovaným postupom rozhodnutím podľa správneho poriadku môže vydať napr. rozhodnutie o uložení pokuty. V tomto prípade upovedomí účastníka konania o to, že sa začína správne konanie, ktoré už má a musí mať atribúty správneho konania podľa zákona 71/1967 Zb. v znení neskorších predpisov.
Výrok o porušení povinností zo strany poskytovateľa zdravotnej starostlivosti poskytovať zdravotnú starostlivosť správne znamená odpoveď na otázku v čom spočíva „nesprávnosť poskytnutia ZS a aký mal byť správny postup.
Tu už musia byť skutkové zistenia Úradu o nesprávnom postupe podložené konkrétnymi faktami, inak sú nepreskúmateľné a nezákonné.
Je paradoxné, že kým v prípade konštatovania správnosti postupu zdravotníckeho zariadenia Úradom je toto rozhodnutie ex lege právne nenapadnuteľné a konečné a nikto ( ani sťažovateľ - pacient) sa proti nemu nevie právnymi prostriedkami brániť - v opačnom prípade, t.j. ak Úrad rozhodne „proti“ zdravotníckemu zariadeniu a v správnom konaní uloží napr. pokutu, zdravotnícke zariadenie má „v rukách“ všetky zákonné možnosti a právne prostriedky obrany – t.j. môže podať odvolanie a dokonca podať návrh na súd a domáhať sa preskúmania zákonnosti rozhodnutia Úradu.
Výsledok dohľadu a vzťah k náhrade škody na zdraví.
Jeden z dôvodov, pre ktoré tvrdíme, že rozhodnutie Úradu má minimálny právny význam pre pacienta-sťažovateľa je skutočnosť, že ani konštatovanie o nesprávnosti postupu zdravotníckeho zariadenia (t.j., ktoré je „v prospech“ pacienta – sťažovateľa) nezakladá nárok na náhradu škody a ani nestanovuje hmotnoprávne podmienky na jej náhradu.
Pre lepšie pochopenie – aby bolo možné ustáliť, že zdravotnícke zariadenie je v konkrétnom prípade zodpovedné za škodu na zdraví, musia byť splnené všeobecné podmienky tejto zodpovednosti, t.j.:
a) protiprávne konanie zdravotníckeho zariadenia,
b) vznik škody na zdraví,
c) príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním zdravotníckeho zariadenia a vznikom škody (s predpokladaným zavinením)
Naplnenie týchto podmienok je teda predpokladom úspešnosti nároku na náhradu škody a prípadne aj nemajetkovej ujmy.
Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou však nemá právomoc akokoľvek hodnotiť otázku spôsobenej škody – túto právomoc zo zákona nemá, t.j. Úrad pacientovi-sťažovateľovi „neodpovie“, či k škode došlo, kto ju spôsobil a či existuje vzťah medzi spôsobenou škodou a protiprávnym konaním.
Úrad môže nanajvýš nasmerovať sťažovateľa k čiastočnej odpovedi na otázku, či bol postup zdravotníckeho zariadenia v konkrétnom prípade v súlade so základnou definíciou správneho poskytnutia zdravotnej starostlivosti, a teda, či došlo alebo nedošlo k protiprávnemu konaniu.
Vzhľadom však na vyššie popísaný charakter rozhodnutia Úradu nemožno bez ďalšieho takéto konštatovanie považovať za smerodajné.
Záver.
Na základe vyššie uvedeného textu odporúčame – sťažovateľom - pacientom, vždy veľmi starostlivo zvážiť, či má byť prvým krokom k ceste za získaním „zadosťučinenia“ za nesprávne poskytnutie zdravotnej starostlivosti podnet na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.
Rozhodne sa domnievame, že to tak nie je a odporúčame sťažovateľom, aby sa pred akýmkoľvek krokom vždy poradili s advokátom, ktorý problematike rozumie. Možno tak predísť veľkým sklamaniam a sťaženiu ďalšieho právneho postupu.
Konštatovanie o nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti je aj pre advokáta len podporným dôkazným prostriedkom, advokát však musí vykonať v spolupráci so znalcami a odborníkmi množstvo ďalších úkonov predtým, ako vôbec vyhodnotí situáciu pacienta ako dôvodnú pre uplatnenie majetkových nárokov.
Výsledok prešetrovania nie je možné vopred odhadnúť bez vykonania ďalších podporných úkonov v spolupráci s advokátom - rozhodnutie v prospech zdravotníckeho zariadenia sťaží ďalší právny postup a naopak, pozitívne rozhodnutie neznamená konečnú výhru.
Medicínske právo je veľmi špecifickou právnou kategóriou, kde platí platí zásada: „ Posudzovanie toho, čo je správne prináleží medicíne, nie právu“
Ak je cieľom sťažovateľa dosiahnutie náhrady škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu jeho presvedčenia, že pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti došlo k pochybeniam, podnet na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou môže byť aj najhoršou možnou alternatívou na ceste k tomuto cieľu.