Neodkladná zdravotná starostlivosť a jej charakter.
Predmetom činnosti záchrannej zdravotnej služby je poskytovanie neodkladnej zdravotnej starostlivosti, ktorá je definovaná odchylne od zdravotnej starostlivosti ako takej. Jej obsahom je poskytovanie zdravotnej starostlivosti osobe pri náhlej zmene jej zdravotného stavu, ktorá bezprostredne ohrozuje jej život, bez rýchleho poskytnutia zdravotnej starostlivosti môže vážne ohroziť jej zdravie, spôsobuje jej náhlu a neznesiteľnú bolesť alebo spôsobuje náhle zmeny jej správania a konania, pod ktorých vplyvom bezprostredne ohrozuje seba alebo svoje okolie.
Neodkladná starostlivosť je aj zdravotná starostlivosť poskytovaná pri pôrode. Súčasťou neodkladnej starostlivosti je neodkladná preprava osoby do zdravotníckeho zariadenia, neodkladná preprava medzi zdravotníckymi zariadeniami a neodkladná preprava darcov orgánov, tkanív a buniek určených na transplantáciu, ktorú vykonávajú poskytovatelia záchrannej zdravotnej služby.
Neodkladná zdravotná starostlivosť sa poskytuje v zásadne iných podmienkach ako ústavná, resp. ambulantná zdravotná starostlivosť, prostredníctvom jednotlivých staníc a ich posádok je zabezpečovaná kdekoľvek na území Slovenskej republiky s priemerným dojazdom na miesto zásahu cca 10 minút, pričom samotné podmienky miesta zásahu v konkrétnom prípade nie je možné nikdy vopred predvídať.
Pri zásahoch sa zdravotnícki záchranári[1] stretávajú bežne s hygienicky a priestorovo nevhodným a často aj nebezpečným prostredím na diagnostiku a liečbu pacientov, so sťaženými podmienkami prístupu na miesto zásahu, sú často priamo konfrontovaní s okolím a aj z toho dôvodu je dôvodné vytvoriť týmto zložkám aj z pohľadu legislatívy čo najvhodnejšie právne prostredie.
Kým ambulantné ( nemocničné) prostredie je vybavené všetkým dostupným materiálno technickým vybavením, záchranná zdravotná služba je ním veľmi obmedzená, navyše, záchranári časti nevedia vopred diagnózu pacienta a nie je možné sa na zdravotný stav pacienta vopred úplne pripraviť.
Ich činnosť je v mnohých prípadoch viazaná na čas, resp. rýchlosť nie len príjazdu na miesto zásahu, ale aj rýchlosť vykonávania jednotlivých úkonov za účelom záchrany života a zdravia.
Ochrana záchranárov.
Vzhľadom na množiace sa útoky proti záchranárom sa pred časom objavila myšlienka zvýšenej legislatívnej ochrany priznania štatútu verejných činiteľov zdravotníckym záchranárom, ktorý by im zabezpečil zvýšenú právnu ochranu podľa ustanovení trestného práva.
V zmysle § 128 ods. 1 Trestného zákona: „Verejným činiteľom sa na účely tohto zákona rozumie prezident Slovenskej republiky, poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, poslanec Európskeho parlamentu, člen vlády, sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky, sudca, prokurátor alebo iná osoba zastávajúca funkciu v orgáne verejnej moci, príslušník ozbrojených síl, osoba v služobnom pomere, starosta, predseda vyššieho územného celku, poslanec orgánu územnej samosprávy, štátny zamestnanec alebo zamestnanec orgánu štátnej správy, územnej samosprávy alebo iného štátneho orgánu, osoba, ktorá vykonáva pôsobnosť v rámci právnickej osoby, ktorej zákon zveruje právomoc rozhodovať v oblasti verejnej správy, notár, súdny exekútor, člen lesnej stráže, vodnej stráže, rybárskej stráže, poľovníckej stráže, stráže prírody alebo osoba, ktorá má oprávnenie člena stráže prírody, ak sa podieľa na plnení úloh spoločnosti a štátu a používa pritom právomoc, ktorá mu bola v rámci zodpovednosti za plnenie týchto úloh zverená.
Pre trestnú zodpovednosť a ochranu verejného činiteľa sa podľa jednotlivých ustanovení tohto zákona vyžaduje, aby trestný čin bol spáchaný v súvislosti s jeho právomocou a zodpovednosťou.
Podľa aktuálne platných a účinných ustanovení Trestného zákona, zo štatútu verejného činiteľa nevyplýva iba zvýšená ochrana verejných činiteľov, ale aj prísnejšie tresty pre páchateľov niektorých trestných činov a na druhej strane, zákon definuje trestné činy, ktorých sa môže dopustiť výlučne verejný činiteľ.
V prvom dieli ôsmej hlavy Trestného zákona sa postihujú útoky zamerané proti výkonu právomoci orgánov verejnej moci ako celku, špeciálne ustanovenia § 323 a § 324 sa vzťahujú na trestné činy zamerané proti právomoci verejných činiteľov ako individuálnych osôb. Útoky môžu byť vedené z vonkajšieho prostredia, pričom podstata týchto trestných činov spočíva v tom, že páchateľ má v úmysle svojim konaním pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa.
Trestný čin útoku na zdravotníckeho záchranára ako verejného činiteľa.
Pri prezumovanom zaradení zdravotníckych záchranárov ako verejných činiteľov v zmysle trestného zákona je prvou skutkovou podstatou, aplikovateľnou na pomery zdravotníckych záchranárov trestný čin útoku na verejného činiteľa.
V zmysle ustanovenia § 323 Trestného zákona, „ Kto použije násilie (i) v úmysle pôsobiť na výkon právomoci verejného činiteľa, alebo (ii)pre výkon právomoci verejného činiteľa, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.“
Podľa citovaného ustanovenia Trestného zákona by bola prvotná ochrana zdravotníckeho záchranára v pozícii verejného činiteľa „zabezpečená“ pre prípad násilia úmyselným pôsobením na výkon právomoci zdravotníckeho záchranára.
Objektom tohto trestného činu, resp. jeho skutkovej podstaty je ničím nerušený výkon právomoci zdravotníckych záchranárov (verejných činiteľov.)
Na účely aplikácie tejto skutkovej podstaty na činnosť zdravotníckych záchranárov považujem za problematický pojem „ právomoc verejného činiteľa „.
Vo všeobecnosti pod pojmom právomoc môžeme rozumieť súhrn oprávnení a právnych povinností, ktoré zákon priznáva danému poverenému orgánu na výkon jeho činnosti.
Kým medicínske kompetencie zdravotníckeho záchranára pri diagnostike a liečbe pacienta sú väčšinou formulované na úroveň právnych povinností, z ktorých vyplýva nutnosť vykonať všetky liečebné a diagnostické úkony za účelom záchrany života a zdravia pacientov, ich právomoci vo vzťahu k pacientovi, resp. osobe, ktorej sa neodkladná zdravotná starostlivosť poskytuje, nie sú definované zákonom vôbec.
S činnosťou zdravotníckeho záchranára sú bezodkladne späté činnosti, ktoré žiaden iný zdravotnícky pracovník pri posktovaní zdravotnej starostlivosti nepodstupuje, ako je napr. nevyhnutný vstup do cudzieho obydlia, vstup do objektov, kde iné fyzické osoby nemajú prístup, vstup do verejných inštitúcií – kde dochádza nepochybne k značným rizikám a okolnostiam, ktoré nie je možné predvídať.
S poskytovaním neodkladnej zdravotnej starostlivosti je zároveň spojené „velenie“ na mieste zásahu, kde je nevyhnutné, aby tak pacienti, ako aj ostatné prítomné osoby plnili pokyny zdravotníckeho zamestnanca a riadili sa nimi.
Právomoc takto konať, resp. podriadiť sa pokynom zdravotníckeho záchranára však nie je upravená žiadnym právnym predpisom, tak, ako je tomu v prípade orgánov činných v trestnom konaní, napr. policajtov pri výkone ich činnosti, alebo hasičov na mieste zásahu.
Rovnako nie je upravená situácia, kedy záchranár pri výkone svojej „právomoci“ spôsobí škodu na majetku za účelom záchrany života a zdravia – napríklad, prekoná prekážku vstupu, „vláme“ sa do obydlia cez okno alebo poškodí trávnik vozidlom záchrannej zdravotnej služby.
Jednoduchá legislatívna úprava napr. zákona č. 579/2004 Z. z. o záchrannej zdravotnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v otázke nevyhnutných právomocí zdravotníckych záchranárov by podstatným spôsobom uľahčila prácu zdravotníckym záchranárom, ktorí by si inak – za právne konformných okolností – mali za účelom prekonania spomínaných prekážok vyžiadať súčinnosť polície a čakať na ich zásah, čo je už z povahy neodkladnej zdravotnej starostlivosti nezmyselné, pravda okrem situácie, kedy dochádza alebo môže dôjsť k priamemu ohrozeniu života alebo zdravia zdravotníckych záchranárov.
Podľa ustanovenia § 324 Trestného zákona, trestný čin útoku na verejného činiteľa možno spáchať aj, ak sa páchateľ trestného činu útoku na verejného činiteľa (i) vyhráža usmrtením, alebo (ii) ublížením na zdraví alebo (iii) spôsobením malej škody v úmysle pôsobiť na výkon verejného činiteľa alebo pre samotný výkon právomoci verejného činiteľa.
Hmotným predmetom útoku na verejného činiteľa môže byť samotný zdravotnícky záchranár, napadnutou vecou každá vec, patriaca zdravotníckemu záchranárovi (medicínske vybavenie, ambulancia záchrannej zdravotnej služby), ale aj vec im nepatriaca, ak pôsobením na ňu chce páchateľ dosiahnuť svoj cieľ.
Priznaním štatútu verejného činiteľa zdravotníckym záchranárom by nadobudla nový rozmer ich ochrana pred násilím a vyhrážkami, ktorými páchateľ pôsobí na ich výkon, napr. z titulu odplaty alebo pomsty, čo je žiaľ pomerne bežným javom pri výkone ich práce.
Násilím sa rozumie každé použitie sily proti telu osoby alebo proti veci. Násilím proti telu osoby je potrebné rozumieť každý fyzický útok proti človeku, pričom naplnenie skutkovej podstaty trestného činu je to, že páchateľ týmto úkonom sledoval určité obmedzenie výkonu ich činnosti na mieste zásahu. Podľa ustálenej súdnej praxe však násilie musí dosahovať určitý stupeň intenzity, nestačí iba napr. uchopenie napadnutého za odev a lomcovanie ním.[4]
Pre právnu kvalifikáciu trestného činu útoku na verejného činiteľa však „postačuje“ samotný útok proti telesnej integrite, pričom sa nevyžaduje, aby sa pritom ublížilo na zdraví.
Ublíženie na zdraví s následkami je obzvlášť priťažujúcou okolnosťou pre páchateľa, rezultujúcou v prísnejšom treste.
Násilie môže byť namierené aj proti veci, nezriedka sa stáva, že objektom útoku je pri zásahu medicínske vybavenie, resp. samotné vozidlo – ambulancia záchrannej zdravotnej služby. V zmysle trestného zákona, použitie fyzickej sily smeruje k zničeniu, poškodeniu, urobeniu neupotrebiteľnou alebo odňatiu veci osobe, ktorá je oprávnená s ňou nakladať.
Osobitosťou je, že sa pre naplnenie skutkovej podstaty v tomto prípade nevyžaduje spôsobenie aspoň malej škody, ako je tomu pri majetkových trestných činoch, čím sa len zvýrazňuje právna ochrana majetku zdravotníckych záchranárov, resp. poskytovateľov záchrannej zdravotnej služby
Veľmi častým javom sú verbálne útoky, namierené proti zdravotníckym záchranárom, často spojené s nebezpečnými vyhrážkami s úmyslom páchateľov pôsobiť na výkon, resp. pre samotný výkon neodkladnej zdravotnej starostlivosti. Tu sa asi najviac prejavuje zložitosť podmienok výkonu práce zdravotníckeho záchranára, ktorý – na rozdiel od ambulantnej, resp. ústavnej zdravotnej starostlivosti – vykonáva diagnostiku a liečbu priamo na mieste samotnej udalosti, veľmi často za prítomnosti „svedkov“, okoloidúcich, rodinných príslušníkov a nemá čas a ani reálne možnosti miesto zásahu zabezpečiť.
Na naplnenie skutkovej podstaty postačuje, ak výhražný prejav je prednesený takým spôsobom a za takých okolností, že je spôsobilý vyvolať obavu, že páchateľ splní to, čím sa vyhrážal, pričom nezáleží na tom, či mal páchateľ úmysel vyhrážky aj skutočne naplniť.[5]
Vyhrážky môžu byť adresované zdravotníckemu záchranárovi, ak podľa predstáv a úmyslu páchateľa je také vyhrážanie prostriedkom na výkon ich právomoci, alebo pre samotný výkon.
O pôsobenie na výkon právomoci zdravotníckeho záchranára by išlo v prípade, ak by bolo cieľom páchateľa donútenie zdravotníckych záchranárov, aby svoju právomoc (činnosť) vôbec nevykonali, alebo ju vykonali inak, ako za použitia štandardných diagnostických a terapeutických postupov, resp. aby ju vykonali nesprávne.[6]
Dôležitým faktorom ochrany zdravotníckych záchranárov je skutočnosť, že pre naplnenie skutkovej podstaty trestného činu páchateľom nie je rozhodujúce, či sa mu v skutočnosti podarilo ovplyvniť výkon právomoci, resp. činnosti záchranára, postačuje jeho konanie, ktoré k tomu smeruje.
Pre úplnosť je potrebné dodať, že snaha pôsobiť násilím alebo vyhrážkami na výkon činnosti, resp. právomoci zdravotníckeho záchranára, je z hľadiska konštrukcie skutkovej podstaty trestného činu útoku na verejného činiteľa motívom a zároveň cieľom páchateľovho konania
Trestný zákon pri trestnom čine útoku na verejného činiteľa definuje aj okolnosti podmieňujúce použitie vyššej trestnej sadzby. Je tomu tak v prípade ak je trestný čin spáchaný závažnejším spôsobom konania, dôjde k spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví alebo smrti, alebo spôsobením škody veľkého rozsahu, resp. spôsobenie obzvlášť závažného následku.
K takýmto situáciám môže dôjsť napríklad v prípade nehôd s hromadným postihnutím osôb, za ktorú sa považuje každá udalosť, kde počet osôb so závažným ohrozením zdravia alebo bezprostredným ohrozením života je tri a viac, napr. pri dopravných nehodách. [7]
V týchto prípadoch by mohol mať akýkoľvek útok vo forme násilia, resp. vyhrážok, ktorý by mohol znemožniť alebo zabrániť zdravotníckym záchranárom vykonávať svoju činnosť, pre páchateľa vážne následky a konštrukcia ochrany zdravotníckych záchranárov by mohla napomôcť väčšej efektivite samotného zásahu.
Za veľmi významnú podporu činnosti zdravotníckych záchranárov v kritických situáciách považujem ustanovenie § 325 Trestného zákona, podľa ktorého sa analogická ochrana poskytuje osobe, ktorá vystúpila na podporu alebo ochranu verejného činiteľa. Týmto ustanovením sa de iure rozširuje hmotný predmet útoku aj na nezainteresované osoby, t. j. napr. okoloidúcich, ktorí sa snažia záchranárom pomôcť. Ich postavenie sa týmto v konkrétnom prípade vyrovnáva postaveniu verejných činiteľov a požívajú tak rovnakú právnu ochranu.
Trestné činy verejných činiteľov.
Opačnou „stranou mince“ sú ustanovenia § 326 a nasl. Trestného zákona, ktoré pojednávajú o trestných činoch verejných činiteľov, t. j. tých, ktorých by sa teoreticky mohli dopustiť zdravotnícki záchranári v pozícii páchateľov trestných činov
Vo všeobecnosti je možné povedať, že verejný činiteľ – zdravotnícky záchranár, ktorý koná spôsobom odporujúcim zákonu, prekračuje svoje právomoci alebo naopak, neplní povinnosti vyplývajúce z jeho právomoci, nepožíva ochranu verejného činiteľa, naopak, sám verejný činiteľ môže byť trestne zodpovedný za trestný čin zneužívanie právomoci verejného činiteľa podľa ustanovenia § 326 Trestného zákona
Ak zdravotnícky záchranár napr. vykoná zdravotný výkon, ktorý je podmienený súhlasom, napr. Operačného strediska záchrannej zdravotnej služby, alebo konzultujúceho lekára poskytovateľa záchrannej zdravotnej služby, prekračuje tým svoju právomoc[8] a ochrana mu nemôže byť priznaná.
Pri možnom zaradení zdravotníckych záchranárov medzi verejných činiteľov nie je možné túto časť Trestného zákona obísť, t. j. potenciálnej právnej ochrane záchranárov korešponduje zmena ich právneho postavenia aj vzhľadom na ich vznikajúce právne povinnosti, ktoré s postavením verejného činiteľa vzájomne korlujú.
Pri týchto trestných činoch sa prejavuje tzv. špecialita subjektu, t. j. tieto trestné činy môže spáchať výlučne verejný činiteľ a nie ktokoľvek.
Pri trestných činoch verejných činiteľov rozlišuje Trestný zákon medzi zneužívaním právomoci verejného činiteľa (§ 326 Trestného zákona ) a marením úlohy verejného činiteľa (§ 327 Trestného zákona )
Trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa.
Podľa ustanovenia § 326 Trestného zákona „Verejný činiteľ, ktorý má v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech,(i) vykonáva svoju právomoc spôsobom odporujúcim zákonu, (ii) prekročí svoju právomoc, alebo (iii) nesplní povinnosť vyplývajúcu z jeho právomoci alebo z rozhodnutia súdu, potrestá sa odňatím slobody na dva roky až päť rokov.
Z hľadiska štruktúry trestnoprávnych noriem by mohol byť objektom tohto trestného činu „riadny a ničím nerušený výkon právomoci zdravotníckeho záchranára“, pričom ochrana sa v tomto prípade poskytuje pred útokmi na záujmy chránené trestným zákonom[9] zvnútra, t. j. pred verejnými činiteľmi.
Trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa by mohol byť za existujúceho právneho stavu spáchaný vykonávaním právomocí spôsobom, ktorý odporuje zákonu, prekročením právomoci alebo nesplnením povinnosti vyplývajúcej z právomoci zdravotníckeho záchranára.
Vykonávanie právomoci spôsobom odporujúcim zákonu by znamenal výkon činnosti zdravotníckeho záchranára úmyselne v rozpore so zákonom, alebo takým právnym predpisom, ktorý upravuje jeho právomoc.
V tomto prípade opätovne vyvstáva do popredia otázka právomocí zdravotníckych záchranárov, ktoré pre aplikáciu štatútu verejného činiteľa musia byť určené, resp. definované – a to právnym predpisom.
Otázka právomocí, ktoré sme už skôr zadefinovali ako súhrn oprávnení a právnych povinností, sa v prípade neodkladnej zdravotnej starostlivosti vzťahuje nepochybne na poskytovanie neodkladnej zdravotnej starostlivosti a následne, na správnosť poskytovania zdravotnej starostlivosti ako takej.
Právomoci zdravotníckeho záchranára musia byť v nadväznosti na podstatu ich posudzovania z hľadiska trestného práva vyjadrené jasne, zrozumiteľne a dostatočne určito, inak nie je dosť dobre možné vyvodzovať z neurčito popísaného správania trestnú zodpovednosť.
V zásade jediným právnym predpisom, upravujúcim „kompetencie“ zdravotníckych záchranárov vyjadrením konkrétnych oprávnení a právnych povinností je Vyhláška Ministerstva zdravotníctva č. 321/2005 Z. z. z 30. júna 2005 o rozsahu praxe v niektorých zdravotníckych povolaniach v znení neskorších predpisov (ďalej len „Vyhláška“), ktorá upravuje rozsah praxe lekára v záchrannej zdravotnej službe, rozsah praxe zdravotníckeho záchranára v záchrannej zdravotnej službe a rozsah praxe sestry v ambulancii záchrannej zdravotnej služby.
Rozsah praxe je v citovanom právnom predpise, a to predovšetkým u zdravotníckych záchranárov, popísaný vyjadrením oprávnení, ktoré sa na právne povinnosti menia až v konkrétnom prípade, ktorý je predmetom posudzovania, t. j., nie za každých okolností záchranár v záchrannej zdravotnej službe „používa automatický a poloautomatický externý defibrilátor“.
Podstatou popisovaného trestného činu by bolo porušenie Vyhlášky, resp. jej obchádzanie, pričom Trestný zákon predpokladá aktívne, t. j. komisívne konanie páchateľa, avšak, na naplnenie skutkovej podstaty v jej celosti sa kumulatívne vyžaduje naplnenie aj ďalšej podmienky – a ňou je úmyselné zavinenie, pri ktorom páchateľ (zdravotnícky záchranár) nie len úmyselne zneužíva svoju právomoc ale musel by úmyselne spôsobiť inému (napr. pacientovi) škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému prospech.
Oba prvky majú voči sebe alternatívne postavenie, t. j. stačí, ak má páchateľ úmysel naplniť iba jednu z nich
Úmysel spôsobiť škodu, resp. zadovážiť si prospech, je povinným prvkom trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa. Predstavuje motív a cieľ páchateľa, ktorý musí byť páchateľovi preukázaný, inak nejde o trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa.
Na dokonanie činu sa nevyžaduje, aby škoda skutočne vznikla, stačí, ak páchateľ chcel aby vznikla, resp. chcel si zadovážiť majetkový prospech zneužitím svojej právomoci.
Pod škodou je na účely Trestného zákona potrebné rozumieť nie len materiálnu škodu, ale aj tzv. imateriálnu škodu, t. j. takú, ktorá by pacientom vznikla na ich právach, zdraví, patria tu aj tzv. morálne škody. Aj v tomto prípade Trestný zákon, vzhľadom na osobitný charakter týchto trestných činov nevyžaduje, resp. neurčuje pre naplnenie skutkovej podstaty minimálnu škodu, ako je tomu pri majetkových trestných činoch.
Oproti tomu neoprávneným prospechom je potrebné rozumieť akýkoľvek prospech pre páchateľa, ale aj pre inú osobu, ktorý zdravotnícky záchranár získal tým, že zneužil svoju právomoc.
Zdravotnícka obec sa často obávala práve aplikácie trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa, ktorý, na prvý pohľad akoby stieral výhody, dosiahnuté ochranou zdravotníckeho záchranára v podobe trestných činov, ktorých sa na nich dopúšťajú iné subjekty.
Domnievam sa však, že táto obava je nedôvodná, nakoľko len v minimálnom a raritnom počte prípadov by bolo možné vyhodnotiť činnosť zdravotníckeho záchranára, ktorou by v prvom rade porušil rozsah svojich kompetencií (čo sa môže stať), avšak zároveň by v druhom rade týmto porušením chcel (mal v úmysle), dosiahnuť majetkový prospech, resp. spôsobiť škodu. Ak by k takejto situácii predsa len došlo, aplikácia tohto trestného činu by skôr pomohla efektívne ochrániť spoločnosť pred rizikom nekvality záchranárskej práce.
K zneužitiu právomoci verejného činiteľa môže dôjsť aj úmyselným prekročením právomocí zdravotníckeho záchranára ako verejného činiteľa.
Podľa dikcie zákonného ustanovenia, právomoc prekračuje ten, kto úmyselne rozhoduje alebo vykonáva činnosti, ktoré nepatria do jeho právomoci, teda dochádza k tzv. excesu v činnosti.
V kontexte práce zdravotníckych záchranárov by mohlo ísť o svojvoľné rozšírenie zákonom, resp. Vyhláškou daných právomocí pri poskytovaní neodkladnej starostlivosti, pri diagnostike a liečbe pacienta. V tomto prípade bude vždy nevyhnutné skúmať úmysel, t. j. presne určiť akého aktívneho konania sa zdravotnícky záchranár pri zásahu dopustil.
Podľa ustálenej súdnej praxe, nie je možné konanie, ktorým došlo k prekročeniu právomocí dodatočne konvalidovať.
Aj v tomto prípade sa na naplnenie skutkovej podstaty trestného činu vyžaduje zároveň úmysel páchateľa spôsobiť škodu, resp. zadovážiť sebe alebo inému majetkový prospech, len samotné prekročenie právomocí, daných vyhláškou alebo zákonom by teda nebolo možné kvalifikovať ako trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa.
V praxi môže dôjsť k situácii, že zdravotnícky záchranár uskutoční zdravotný výkon, ktorý však, vzhľadom na nedostatok právomoci, nemôže samostatne vykonať a je viazaný na poverenie poskytovateľa záchrannej zdravotnej služby.
Aj v tomto prípade je však ťažko predpokladať úmysel zdravotníckeho záchranára prekročením svojich právomocí spôsobiť pacientovi škodu, napr. na zdraví, čo je predpokladom vyvodenia trestnej zodpovednosti proti zdravotníckemu záchranárovi.
Ani táto skutková podstata trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa neeliminuje, resp. neznevýhodňuje doterajší status zdravotníckeho záchranára, ak by bol v pozícii verejného činiteľa.
Zneužiť právomoc verejného činiteľa možno aj nesplnením povinností vyplývajúcej z právomoci verejného činiteľa.
Povinnosť zdravotníckeho záchranára ako verejného činiteľa konať vymedzeným spôsobom môže vyplývať nie len zo všeobecne záväzných právnych predpisov, ale aj z faktickej pracovnej náplne, musí mať však povahu povinnosti, ktorá z právomoci vyplýva.
Na trestnosť skutku nestačí nesplnenie bežnej pracovnej povinnosti (napr. nedodržanie predpísaného oblečenia zdravotníckych záchranárov), platí, že nezodpovedným výkonom svojej práce sa nemožno dopustiť zneužívania právomoci verejného činiteľa.
Na rozdiel od predchádzajúcich znakov, resp. podstát trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa môže k naplneniu skutkovej podstaty dôjsť aj nekonaním, opomenutím, teda tzv. omisívnym konaním. Vždy však platí nutnosť preukázania úmyslu páchateľa a navyše, úmyslu spôsobiť napr. opomenutím pacientovi škodu na zdraví.
Aj v tomto prípade sa z hľadiska subjektívnej stránky vyžaduje úmysel spôsobiť pacientovi škodu, v prípade nevykonania predpísaných úkonov pri diagnostike a liečbe, (t. j. pri nesprávnom poskytnutí zdravotnej starostlivosti) je však táto časť skutkovej podstaty pre posúdenie trestnosti spáchaného činu zdravotníckym záchranárom najrizikovejšia, nakoľko nevykonanie všetkých liečebných a diagnostických úkonov patrí medzi najčastejšie príčiny rozhodnutia, že zdravotná starostlivosť nebola v konkrétnom prípade poskytnutá správne.
Trestný čin marenia úlohy verejným činiteľom
Podľa ustanovenia § 327 Trestného zákona „Verejný činiteľ, ktorý pri výkone svojej právomoci z nedbanlivosti zmarí alebo podstatne sťaží splnenie dôležitej úlohy, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky.“ Odňatím slobody na jeden rok až päť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha uvedený čin a spôsobí ním značnú škodu alebo iný obzvlášť závažný následok.
Z hľadiska štruktúry trestnoprávnej normy je objektom tohto trestného činu ničím nerušený a riadny výkon právomoci verejných činiteľov. Podľa tohto ustanovenia sa však stíha závažné porušenie povinnosti verejného činiteľa, zavinené z nedbanlivosti, ktorá má za následok splnenie dôležitej úlohy.
Zákon ďalej nedefinuje, čo sa má na mysli pod pojmom „dôležitá úloha“, pri posudzovaní bude nutné dôležitosť vyhodnocovať individuálne, a to v každom jednotlivom prípade.
Na účely trestnosti sa pod pojmom „marenie“ rozumie znemožnenie splnenia úlohy úplne, alebo v podstatnej miere, resp. jej nesplnenie načas.
Vzhľadom na absenciu vysvetľujúcich pravidiel k vyššie uvedeným pojmom by vždy záviselo od prístupu orgánov činných v trestnom konaní a súdov, či by postup zdravotníckeho záchranára pri poskytovaní neodkladnej zdravotnej starostlivosti bolo možné v konkrétnom prípade subsumovať pod skutkovú podstatu tohto trestného činu, skôr sa však domnievam, že aplikovateľnosť tejto normy by bola raritná, ak nie vylúčená.
Prísnejšie tresty pre verejných činiteľov
Okrem osobitných trestných činov, ktoré sa týkajú verejných činiteľov, platný Trestný zákon vo viacerých prípadoch stanovuje prísnejšie tresty, resp. prísnejšie trestné sadzby v prípade spáchania trestného činu verejným činiteľom
Dôvodom sprísnenia trestov je predovšetkým samotné postavenie verejného činiteľa, ktorý za cenu zvýšenej právnej ochrany v určitých prípadoch musí znášať aj zvýšenú zodpovednosť pre prípad páchania trestných činov ním samotným, a to v súvislosti s výkonom jeho špecifických právomocí.
Ak by sa zdravotnícki záchranári ako verejní činitelia dopustili napr. trestného činu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 Trestného zákona, namiesto „štandardnej“ trestnej sadzby v rozmedzí šesť mesiacov až tri roky, by čelili hrozbe trestu odňatia slobody so spodnou hranicou trestu tri roky a vrchnou až osem rokov, ak je trestný čin spáchaný v súvislosti s výkonom ich právomocí.
Zvýšené trestné sadzby sa analogickým spôsobom aplikujú aj na trestný čin obmedzovania slobody pobytu (§ 184), porušenie dôvernosti ústneho prejavu a iného prejavu osobnej povahy (§ 377), hanobenie národa, rasy a presvedčenia (§ 423) a podnecovania k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti (§ 424).
Osobitnú a diskutovanú kategóriu, kde Trestný zákon stanovuje vyššie trestné sadzby je aj trestný čin korupcie (§ 329) a podplácania, ak je namierené voči verejnému činiteľovi (§ 333) a pre trestný čin poškodzovania cudzích práv (§ 375), ak ho páchateľ spácha tak, že sa vydáva za verejného činiteľa.
Zaradenie zdravotníckych záchranárov medzi „ chránené osoby“ v zmysle ustanovení trestného práva.
Podľa ustanovenia § 139 Trestného zákona je verejný činiteľ „chránenou osobou“, z čoho by všeobecne vyplývala zvýšená právna ochrana pre zdravotníckych záchranárov pri výkone ich činnosti.
Na použitie, resp. využitie tejto ochrany sa vyžaduje, aby bol trestný čin spáchaný v súvislosti s postavením chránenej osoby.
Spáchanie trestného činu na chránenej osobe je pre páchateľa priťažujúcou okolnosťou, ktorá môže vyústiť do vyššieho trestu v rámci trestnej sadzby, resp. do uloženia trestu v hornej hranici trestnej sadzby.
Platný Trestný zákon však nepriznáva štatút chránenej osoby len verejným činiteľom , ale aj iným osobám, ako je napr. zapisovateľ na súde, súdny tajomník či súdny poradca. Chránenou osobou je aj svedok, znalec, prekladateľ či tlmočník.
V rámci legislatívnych úvah de lege ferenda by bolo prinajmenšom vhodné uvažovať o zaradení zdravotníckych záchranárov aspoň medzi chránené osoby, ak by im nebol priznaný štatút verejného činiteľa.
Aj keď nejde priamo o „silnú ochranu“ z hľadiska noriem trestného práva, záchranár tak, ako akýkoľvek iný verejný činiteľ, chráni predovšetkým život a zdravie obyvateľstva, čo predstavuje hodnoty chránené Ústavou SR a aj Trestným zákonom.
Postavenie záchranárov v systéme a základné atribúty verejného činiteľa.
Zákonom č. 129/2002 Z. z. o integrovanom záchrannom systéme v znení neskorších predpisov bol do slovenského právneho poriadku zavedený pojem integrovaný záchranný systém, ktorý v sebe pojmovo obsahuje jednotlivé zložky systému, ktorých spoločnou úlohou je poskytovanie pomoci obyvateľstvu v tiesni, t. j. v stave, v ktorom je bezprostredne ohrozená niektorá z hodnôt, chránená Ústavou Slovenskej republiky a jednotlivými osobitnými právnymi predpismi, t. j. život, zdravie a majetok.
Zákon definuje integrovaný záchranný systém ako koordinovaný postup jeho zložiek pri zabezpečovaní ich pripravenosti a pri vykonávaní činnosti a opatrení súvisiacich s poskytovaním pomoci v tiesni. Nie je to organizácia v podobe inštitúcie, ale vyjadrenie pravidiel spolupráce medzi jeho zložkami. Základným princípom integrovaného záchranného systému je integrácia všetkých zložiek povinných vykonávať záchranné a likvidačné práce.
Každá zo zložiek integrovaného záchranného systému má svoje špecifické postavenie a úlohu, pričom úlohou záchrannej zdravotnej služby je poskytovať neodkladnú zdravotnú starostlivosť. Dá sa povedať, že predmetom činnosti záchrannej zdravotnej služby je tieseň, spôsobená ohrozením života a zdravia.
Záchranná zdravotná služba patrí medzi základné zložky integrovaného záchranného systému, t. j. priznáva sa jej z ohľadom na charakter jej činnosti najvýznamnejšie postavenie, spolu s Hasičským a záchranným zborom, kontrolnými chemickými laboratóriami civilnej ochrany, horskou záchrannou službou a banskou záchrannou službou.
Zaujímavosťou je, že v rámci integrovaného záchranného systému pôsobia aj útvary Policajného zboru, ktoré však nie sú považované za základnú zložku systému a Armáda SR, ktorá je z hľadiska citovaného právneho predpisu zaradená medzi „ostatné zložky integrovaného záchranného systému“.
Prostredníctvom právnych predpisov a ostatných právnych nástrojov regulácie štát chráni základné hodnoty občianskej spoločnosti – život, zdravie a majetok občanov a štátu. Na tento účel zákonodarca „povoláva“ aj iné subjekty a pre zabezpečenie ochranu spomínaných hodnôt im zabezpečuje zvýšenú ochranu a priznáva im aj rozsiahlu právnu zodpovednosť.
Na účely Trestného zákona sú verejnými činiteľmi okrem orgánov štátnej moci aj osoba v služobnom pomere, príslušník ozbrojených síl, starosta, predseda VÚC, poslanec orgánu územnej samosprávy štátny zamestnanec alebo zamestnanec orgánu štátnej správy, územnej samosprávy alebo iného štátneho orgánu, osoba, ktorá vykonáva pôsobnosť v rámci právnickej osoby, ktorej zákon zveruje právomoc rozhodovať v oblasti verejnej správy, notár, súdny exekútor, člen lesnej stráže, vodnej stráže, rybárskej stráže, poľovníckej stráže, stráže prírody alebo osoba, ktorá má oprávnenie člena stráže prírody, ak sa podieľa na plnení úloh spoločnosti a štátu a používa pritom právomoc, ktorá mu bola v rámci zodpovednosti za plnenie týchto úloh zverená.
Verejný činiteľ je z hľadiska definície osobou, ktorá sa podieľa na plnení úloh spoločnosti a štátu a používa pritom právomoc, ktorá mu bola v rámci zodpovednosti za plnenie týchto úloh zverená.Napríklad, súdny exekútor sa podieľa na plnení úloh spoločnosti a štátu tým, že zabezpečuje prostredníctvom svojich právomocí vynutiteľnosť práva.
Ak je Ústavou garantovaná ochrana zdravia v jej neodkladnej forme súčasťou plnenia úloh spoločnosti či štátu, môžeme konštatovať, že povolanie zdravotníckeho záchranára tento atribút napĺňa.
Druhým predpokladom naplnenia znakov verejného činiteľa je používanie právomoci pri plnení úloh spoločnosti alebo štátu, ktoré mu boli v rámci zodpovednosti za plnenie týchto úloh zverené.
V rámci legislatívnych úvah by bolo potrebné pri úvahách o zaradení záchranárov medzi verejných činiteľov významným spôsobom definovať kľúčové kompetencie zdravotníckeho záchranára (nie nevyhnutne medicínske kompetencie), ktoré v súčasnej úprave úplne chýbajú.
Záver.
Pri diskusii či udeliť zdravotníckym záchranárom štatút verejného činiteľa neobstojí zverejnený argument [16], že to nie je možné z dôvodu, že záchranná zdravotná služba je poskytovaná aj subjektmi súkromného práva a nie len štátom – tak je tomu predsa aj napr. v prípade súdnych exekútorov, či členov rybárskej stráže, ktorí sú „súkromí“ a nie „štátni“.
Bez akejkoľvek dehonestácie iných profesií a nadnesene povedané - je možné, že rybárska stráž, požívajúca zvýšenú trestnoprávnu ochranu vo forme štatútu verejného činiteľa zabezpečuje a chráni prírodu a krajinu - avšak pri dostatku rýb na Slovensku môže dôjsť bez poskytnutia dodatočnej ochrany záchranárom k nedostatku ľudí, ktorí nám raz môžu zachrániť život.
Zdravotnícki záchranári 365 dní v roku a 24 hodín denne bez ohľadu na dennú či nočnú hodinu, bez ohľadu na počasie, ich náladu alebo vôľu, zasahujú, pomáhajú, chránia a zachraňujú ľudský život, ktorý je nepochybne najvýznamnejšou ľudskou a spoločenskou hodnotou.
Z tohto dôvodu by mohol zákonodarca tak, ako je tomu pri iných profesiách, zvážiť vytvorenie takého právneho prostredia, aby svoju činnosť mohli vykonávať efektívne, pri eliminácii vedľajších vplyvov prostredia, ktorému sú denno denne vystavení.
[1] Na účely tohto článku sa pod pojmom „ zdravotnícky záchranár“ myslia všetci zamestnanci záchrannej zdravotnej služby, ktorí poskytujú neodkladnú zdravotnú starostlivosť, t.j. vodiči ambulancie záchrannej zdravotnej služby, zdravotnícki záchranári ako aj lekári záchrannej zdravotnej služby.
[2] Trestné právo hmotné, osobitná časť, prof. JUDr. Jaroslav Ivor a kol., IURA EDITION 2006, str. 340+
[3] Bežne sa stáva, že si pacienti alebo príbuzní uplatnia u poskytovateľa náhradu škody, napr. pre skutočnosť, že ambulancia parkovala na trávniku pred domom pacienta, kde sa vykonával zásah.
[4] Rozhodnutie NS SR, sp.zn. R22/1966
[5] Rozhodnutie NS SR, sp. Zn. R5/1963
[6] Podľa ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. je zdravotná starostlivosť poskytnutá správne, ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy.
[7] Zákon č. 4579/2004 Z. z. o záchrannej zdravotnej službe
[8] Ochrana verejného činiteľa je podmienená výkonom právomoci, ktorý vyplýva zo zákona, so záväzného pokynu atd., ak verejný činiteľ právomoc na daný úkon nemá, ide o tzv.“ exces“
[9] Trestný zákon chráni základné hodnoty ľudskej spoločnosti – život, zdravie a majetok